Recenzie

Prorokovaný 2018

To, čo sa vznieslo pod klenbou kostola – boli hlasy zboristov a sólistov v súzvuku, harmónii, nabité úprimnými emóciami, za nimi slávnostné a nadčasové tóny organu, rozochvievajúce hlasy sláčikov a presvedčivé tóny klavíra; to všetko sme vnímali ako pevné, ale nesmierne láskavé objatie. Dar, ktorý sme si odniesli, sa nedá rozbiť, pokaziť, odložiť. Údiv nad jeho vytvorením, kompozíciou, a predovšetkým nad jeho hudobným spracovaním nám nedovolí zostať ľahostajnými k vynikajúcim tvorivým činom mladých či starších ľudí. 

Jesus Christ Superstar

Na predstavenie sa v hľadisku Domu umenia v Piešťanoch zišlo okolo piatich stoviek hostí, takže sála bola takmer vypredaná. Tí čo prišli, neoľutovali. V niektorých momentoch prenesenie deja do súčasnosti naháňalo naozaj zimomriavky na chrbte. Predstavenie v Dome umenia síce končilo smrťou, avšak počas klaňačky a prídavku, keď sa Ježiš so všetkými účinkujúcimi vrátili na scénu a zaspievali poslednú pieseň, zacítili diváci silu zmŕtvychvstania.

Jesus Christ Superstar

Veľmi pekne ďakujeme za úžasný zážitok. Predstavenie Jesus Christ Superstar bolo neskutočné! Výkony ako v profesionálnych divadlách. Husia koža od začiatku až do konca.

Jesus Christ Superstar

Nemôžem mlčať po včerajšom zhliadnutí Vášho úžasného diela. Som šťastná, že som videla nádherný a nesmrteľný príbeh v podaní ľudí tak oduševnených pre túto vec. Naozaj to bolo so zimomriavkami na chrbte a vo finále s nádychom dojatia. Ste úžasní, ďakujem.

Jesus Christ Superstar

Tí, ktorí neveria v zázraky, mohli byť práve vzhliadnutím Jesus Chris Superstar svedkom jedného ľudského zázraku. Sila, nadšenie, nadanie a tvrdá práca ochotníkov vytvorili dielo hodné profesionálov. Slovo amatérske divadlo je v súvislosti s trakovickými ochotníkmi neobnoviteľne zresetované.

Ochotníčka

Priznám sa, že mám rád ochotníkov, čo si píšu texty sami, píšuc si ich na telo. Schopnosť písať si vlastné texty nie je jediným prejavom, čo ma upútal. Súbor je vyzretý, vie čo chce divákom ukázať a vie ako na to. To sú už inscenačné prístupy a k nim patrí nezastupiteľne aj herecká práca. Pre mňa príjemná, v dvoch prípadoch mimoriadna a v prípade malého anjela očarujúco prekvapivá a krásna povestná čerešnička. Mimoriadne hudobné schopnosti divadelníkov sa naplno ukázali v závere inscenácie muzikantsky i spevácky skvele odprezentovanou skladbou, hymnicky uzatvárajúcou zobrazené osudy postáv.

prorokovaný 2024

Vianoce sú prvým krokom na krížovej ceste

Zažiť inscenované oratórium v chráme je v dvadsiatom prvom storočí skôr raritou ako bežným umeleckým zážitkom. Vianočné a veľkonočné obdobie sa síce stále tešia uvádzaniu klasických, najmä barokových oratórií, avšak ich naštudovania sú takmer výhradne koncertné. Tento fakt vyplýva zo samotnej podstaty oratória a z jeho histórie. Na prelome pätnásteho a šestnásteho storočia divadlo zažívalo explóziu pokusov o nové javiskové formy a námety. S vrcholiacou renesanciou vyvrcholili aj tieto experimenty vznikom dvoch celkom nových hudobno-dramatických foriem. Prvou z nich bola opera – epické, vokálno-inštrumentálne dielo určené pre sólistov, zbor a orchester.  Prvé opery vznikali na antické, mytologické námety a tešili sa obľube najmä na panovníckych dvoroch. Komponovali sa pri príležitosti významných jubileí či politicky dôležitých sobášov a udalostí. Opera veľmi rýchlo prenikla aj za hradby kráľovských palácov do novovznikajúcich verejných divadiel. Už vtedy si však umelci aj Cirkev uvedomovali, že obdobie pôstu a príprav na veľké duchovné sviatky nie je celkom vhodné pre zábavu, akú poskytovalo divadlo. Preto popri opere vznikol aj druhý špecifický formát – oratórium. Oratórium je tiež rozsiahla epická, vokálno-inštrumentálna skladba, určená pre zbor, sólistov a orchester, avšak na rozdiel od opery bola od počiatku zamýšľaná pre koncertnú interpretáciu. Ďalším z podstatných rozdielov oproti opere bol duchovný námet oratórií, ktorý najčastejšie spracúval pašiové a vianočné udalosti či príbehy zo života (najmä starozákonných) biblických postáv.

Autorka konceptu a režisérka Katarína Rajnicová s dirigentom Dušanom Billom sa rozhodli v roku 2018 oživiť tradíciu vianočných oratórií, ktoré sa hrajú v kostoloch v adventnom období. Ich úmysel je o to zaujímavejší, že si nezvolili barokové dielo ani žiaden známy opus z 19. storočia, ale rozhodli sa vytvoriť celkom novú kompozíciu s názvom Prorokovaný. Autorom hudby je Dušan Bill, ktorý ako základ použil rukopisnú zbierku Prostonárodné vianočné piesne od slovenského zberateľa ľudových piesní Andreja Kmeťa. Oratórium Prorokovaný vychádza z Pastorálnej omše Poslyšte nás namálo zo spomínanej Kmeťovej zbierky. Nové dielo si tak uchováva typickú oratoriálnu štruktúru, ktorá priamo vychádza z formálnej štruktúry omše (Introitus, Kyrie, Gloria, Credo, Offertorium, Santus, Benedictus, Agnus Dei, Communio a Ite Miss est). Okrem toho Bill do opusu doplnil pastorálne a duchovné piesne z Kmeťovej zbierky a libreto oratória tvorcovia obohatili aj o zhudobnené úryvky starozákonných Izaiášových proroctiev a latinské nápevy Ordinária. Vznikla tak jedinečná kompozícia pre organ, sláčikové kvarteto, sóla a zbor, ktorá diváka prevádza nielen vianočnými udalosťami, ale priam celými dejinami spásy. Tento dramaturgicky pôsobivý formát navyše inscenátori citlivo zaodeli do javiskového šatu. Vzniklo tak nové inscenované oratórium, ktoré tvorcovia od roku 2018 prezentujú v adventnom období v kostoloch.

Scéna je veľmi jednoduchá. Tri paravány, vyvýšené schodíky z praktikáblov, niekoľko farebných reflektorov na dotvorenie atmosféry (autorom svetelného dizajnu je Peter Rajnic) a veľký strom ako ústredný scénický prvok. Inscenátori však využívajú celý priestor kostola – uličku, chór, presbytérium aj bočné lode. Réžia Kataríny Rajnicovej je náznaková, skôr statická, sústredená na spev a hudbu, koncentrovaná na gesto a výraz väčšmi ako na fyzickú akciu. Tá pozostáva predovšetkým z pôsobivých zborových nástupov, nechýba ani decentný tanček či náznaková zborová choreografia (autorkou je Simona Fančovičová), avšak vždy v súlade s hudbou. Choreografia a nástupy pôsobia ako oživujúci kontrast k statickejším obrazom plným symboliky. Náznakové sú aj kostýmy Andrey Križanovej, pričom vychádzajú do veľkej miery z bežného moderného oblečenia – Panna Mária a sv. Jozef majú na sebe rifle a dlhé mikiny pripomínajúce tuniku, namiesto tradičného závoja má Mária na hlave kapucňu. Anjeli majú krídla vyšité na chrbtoch svojich bielych mikín, pastieri majú na sebe tričká s ľudovými motívmi (autorkou všetkých výšiviek je Danka Cepková). Táto náznakovosť pomáha k uvedomeniu si, že adventné udalosti sa netýkali len ľudí pred 2000 rokmi, ale že sa bytostne vzťahujú aj na ľudí v 21. storočí. Že vianočný príbeh je príbehom každého z nás a že Spasiteľ neprišiel len kvôli svojim súčasníkom, ale kvôli všetkým generáciám a národom. Túto tézu rozvíja najmä dramaturgia diela, ktorá účinne prepája Starý a Nový zákon prostredníctvom postavy proroka Izaiáša. Inscenátori vybrali tie časti z jeho proroctva, ktoré priamo odkazujú na príchod Mesiáša, ktoré sú mravokárne alebo hovoria, ako by mal človek žiť. Zároveň vidíme, že ľudia (tí spred dvetisíc rokov, ani tí dnešní) podľa týchto príkazov nežijú. Izaiáš (a my s ním) sa stávame svedkami Božej lásky a dobroty k nedokonalým, hriešnym ľuďom. Z chóru zaznieva Boží hlas, ktorý s Izaiášom komunikuje a odhaľuje mu postupne krok za krokom Boží zámer s ľudstvom. Oratórium teda prináša predovšetkým tému spásy a vzťahu človeka s Bohom – na globálnej, nadčasovej aj hlboko osobnej úrovni.

Predstavenie začína scénou zvestovania. Anjel oznámi Márii, že počne a porodí Božieho syna. Jej „fiat“ otvára hodinový príbeh demonštrujúci dejiny spásy. Nasleduje poslanie Izaiáša, ktorého Boh vyvolil, aby predpovedal izraelskému ľudu príchod Spasiteľa. Putovanie Svätej rodiny do Betlehema a hľadanie nocľahu vystrieda pohľad na pastierov, ktorí vidia hviezdu a po krátkom premýšľaní idú k jasličkám pokloniť sa Kráľovi. Sú to tí istí pastieri-Izraeliti, ku ktorým Boh poslal proroka a ktorých Izaiáš našiel opitých a hriešnych. Tí istí Izraeliti, proti ktorým sa zdvihol Boží hnev aj Izaiášovo proroctvo. Všetky hriechy, v ktorých Izaiáš našiel (doslova) váľať sa vyvolený ľud, pastieri napísali do svojich „duší“ (svietiacich komixových bublín) a pri príchode k betlehemským jasličkám tieto hriechy zanechali na Strome života. Pýcha, lakomstvo, smilstvo, závisť… toto všetko priniesli obyčajní ľudia Ježišovi k nohám ako svoj dar. Čo má človek? Len hriech a biedu. V Betleheme sa však zrodila nádej pre celé ľudstvo, o ktorej spievajú nadšení pastieri pri odchode od Jezuliatka. Ich hriechy príchodom Krista zmizli, „duše“ ostali čisté. Týmto symbolom veľmi citlivo a pritom veľavravne tvorcovia napovedajú, čo všetko človek musí zanechať, ak chce prísť k Bohu: že sa musí zriecť hriechov a slabostí, uveriť evanjeliu a zohnúť kolená pri jasličkách. Ako posledný prichádza k Ježiškovi Izaiáš a vkladá mu do provizórnej kolísky svoj dar: tŕňovú korunu. Tento malý detail je jedným z hlavných posolstiev vianočného oratória Prorokovaný. Vianoce sú prvým krokom na krížovej ceste. Udalosti Veľkej noci začínajú na Štedrý večer. Túto tézu tvorcovia naplno rozvinú v časti Agnus Dei, v ktorej sme svedkami ukrižovania a bolestnej piety. V červenom svetle zaliata Panna Mária kľačí pod Stromom života, na ktorom je pribité telo Pána spolu s hriechmi všetkých ľudí. Veľká bolesť sa však zakrátko mení na radosť. Zmŕtvychvstalý Ježiš všetky hriechy prepíše. Odrazu slovo láska žiari v „dušiach“ ako jediná čnosť. Ako vrchol tejto radosti zo spásy tvorcovia do vianočného oratória zaradili aj nanebovzatie Panny Márie. Dielo končí Izaiášovým zvolaním „Toto je cesta, kráčajte po nej“, na ktoré ľud na kolenách odpovedá „Deo gratias.“

Celé predstavenie má silno meditatívny charakter. Nejde o typickú drámu, absentuje tu konflikt či vyslovene negatívna postava. Oratórium Prorokovaný prináša pohľad na cestu, ktorú Boh prešiel, aby zachránil človeka, a na cestu, ktorú musí človek prejsť, aby prišiel k Bohu. Každý z obrazov poukazuje na jednotlivý aspekt dejín spásy. Raz akcentuje Božiu lásku a dobrotu, inokedy pripomína morálne zásady či vyzdvihuje čnosti, ktoré vedú k spáse. Tvorcovia neskĺzli k tomu, aby udalosti narodenia Pána zobrazovali chronologicky. Prorokovaný nie je ďalšou z mnohých jasličkových pobožností, ktoré majú na Slovensku dlhú históriu siahajúcu do stredoveku. Oratórium prináša metaforicky znázornené evanjelium v celej jeho podstate – sprostredkúva radosť aj nádej plynúcu z radostnej zvesti, odkedy ju prvý raz počuli starozákonní Izraeliti od prorokov, cez nadšené zvolanie Gloria in Excelsis Deo, ktorého svedkami boli chudobní pastieri, až po radostné Aleluja, ktoré si vypočuli ženy pri Ježišovom hrobe vo veľkonočné ráno. Jedným z najkrajších momentov inscenácie je chvíľa, keď Izaiáš chová v náručí malého Ježiška, kým z chóru Pán spieva o tom, že poteší svoj ľud, ako matka potešuje dieťa. Boh je verný vo svojich prisľúbeniach a jeho načasovanie je presné. Minulosť s prítomnosťou sa snúbia v dokonalom pláne spásy. Tak to ukazuje oratórium Prorokovaný.

Nielen libreto, ale aj hudobná zložka je veľmi symbolická a metaforická. Hudba je melodická, vychádza z liturgických antifón a nápevov. Zborové spevy sa striedajú so sólovými partmi, orchestrálne časti pôsobia kontrastne voči accapella spevom či brumendu. Napriek tomu však jednotlivé časti pôsobia občas trochu monotónne (najmä Izaiášove nápevy sú si podobné). Zmeny tempa sú v niektorých pasážach viac a v iných menej kontrastné. Kým svetské postavy a zbor sprevádza sláčikový kvartet, hudobným continuom Izaiáša a Pána je organ. Tento vysoko dôstojný, rapsodický nástroj používaný pri slávení svätej omše sa stal hudobným symbolom majestátnosti a dôstojnosti Boha a Jeho posla/proroka. Orchestrálny part zverili tvorcovia skúsenému zoskupeniu Mucha Quartet (Juraj Tomka, Jozef Ostroloucký, Roman Rusňák, Pavol Mucha). Ich hudobné prevedenie bolo veľmi sugestívne, precítené a technicky precízne. Možno by celkovej koncepcii pod taktovkou Dušana Billa nezaškodila väčšia pestrosť a kontrastnosť v tempách a dynamike. Dielu najmä v druhej polovici chýba väčšia hudobná gradácia. Záverečná pointa a katarzia sa síce nevytratili, avšak bolo by dobré výrazovo medzi sebou odlíšiť jednotlivé časti (najmä allegrovejšie, ako sú Gloria, Sanctus a Benedictus, a rozjímavejšie, rapsodickejšie časti, ako sú Kyrie či Credo.)

Oratórium naštudovali neprofesionálni[1] sólisti a stredne veľký zmiešaný zbor. Je očividné, že všetci tvorcovia do diela vkladajú obrovské nasadenie a energiu. Každý z umeleckých výkonov je herecky presvedčivý a spevácky koncentrovaný. Predstavenie plynie obdivuhodne hladko a plynule, rekvizity aj kostýmy sa menia veľmi prirodzene napriek minimálnemu (ba často až provizórnemu) zákulisiu. Práve zákulisie totiž môže uberať čosi málo z celkového umeleckého dojmu. Bolo by treba lepšie vyriešiť zákulisie, nakoľko paravány nie vždy poskytujú dostatočný priestor na prezliekanie, úpravu kostýmu či výmenu rekvizít pre toľko účinkujúcich. Pri tak meditatívnom predstavení tieto zákulisné činnosti môžu pôsobiť trochu rušivo.

Ako celok je však predstavenie veľmi decentné a dôstojné. Obsahovo aj textovo prináša hlboké duchovné posolstvo pútavou, netradičnou formou. Ako inscenátori informujú v bulletine, Prorokovaný nie je len príbehom o príchode Mesiáša, ale aj príbehom obyčajných ľudí, ktorí hľadajú Boha. Tak, ako sa v diele stretáva Starý a Nový zákon, tak sa v ňom stretáva tradičná kultúra s dnešnou, modernou v nádeji, že odkaz viery a lásky je univerzálny v každej dobe. Fakt, že skupina neprofesionálnych umeleckých nadšencov a amatérskych spevákov vytvorila a každý rok prezentuje betlehemský príbeh ovenčený hudbou, zborovými aj sólovými spevmi, robí z celého projektu pôsobivý, vizuálne aj duchovne atraktívny umelecký zážitok.  

 [1] Neprofesionálni sólisti = mám na mysli spevákov, ktorí síce môžu mať vyškolené hlasy a možno aj študovali spev, ale ten nie je ich primárnou životnou profesiou a túto umeleckú činnosť nevykonávajú ako hlavný zdroj svojej obživy.