O Nás a Zaujímavosti

Názov Divadlo na TrakOch úplným nedopatrením vymyslela naša členka Martinka, ktorá si poctivo zapisovala všetky naše stretnutia. Bol rok 2001, internet bol pomalý, smartfóny ešte neboli, takže si všetko zapisovala do stolného kalendára. Nevedno, či bol ten kalendár taký malý, alebo tam mala toľko termínov, ale namiesto ochotnícke divadlo Trakovice, si Martinka zapísala vždy len skratku Div.Trak.Och. A keď sme potom hľadali názov divadla, nebolo nad čím rozmýšľať.

Charakteristickou a neoddeliteľnou súčasťou našich inscenácií vždy bola hudba. Nielen ako backround na vytvorenie tej správnej nálady, ale úplne najradšej máme hudbu spievanú a hranú naživo, ktorá nielen dotvorí inscenáciu, ale posunie ju na vyšší level. Spev ako „rozprávanie na tónoch“ je výpoveď, ktorá sa dotýka človeka úplne iným spôsobom ako hovorené slovo. Pre naše inscenácie vzniklo viac ako 30 autorských piesní a veríme, že mnoho ďalších ešte vznikne.

V živote ochotníka prídu aj ťažké chvíle. Najmä ak si vymyslíte „performance“ počas párty. Stalo sa to počas jednej z našich tematických oldies party. Bola to Námornícka noc návratov, teda sála kultúrneho domu bola plná námorníkov, pirátov, kapitánov, morských útesov a nálada ako vždy super. Na polnoc sme mali vymyslený skvelý program – vtipnú scénku s námorníkmi, počas ktorej mali na záver akože „opití námorníci“ spievať pesničku za sprievodu akordeónu. Lenže o polnoci už naši námorníci neboli opití len akože. Sám kapitán Adam, ktorý ich mal sprevádzať hrou na akordeóne, v zákulisí len zúfalo hľadal tie správne tóny na klávesoch. Nijako to však nevychádzalo a vystúpenie malo začať už o pár minút. Po chvíli zápasenia s vlastnou jemnou motorikou to vzdal a vtedy predniesol pamätnú vetu: „Dajte mi hodzinu!“

Prvotným zámerom zakladateliek Divadla na TrakOch bolo „nacvičiť nejakú tú Štepkovu hru“, ale keďže na historicky prvé stretnutie prišlo viac detí ako dospelých, než sme očakávali, museli sme sa od pôvodného plánu odkloniť. Tak sme do knižnice pokorne vrátili všetkých 23 radošinských naivných hier, čo sme krvopotne zháňali, a začali sme hľadať hocijaké iné hry. Prekutrali sme knižnicu, trakovickú, hlohoveckú, trnavskú aj bratislavskú, ale predstavte si, že pre naše členské zloženie (v podstate hlavne veľa detí a veľa žien) neexistoval jediný použiteľný scenár. Nezostávalo nám teda nič iné, len pristúpiť k extrémnemu riešeniu a vhodný scenár si sami napísať. Tu nesie zásluhy naša bývalá členka Janka alias Šipka, ktorá tú trpezlivosť mala, po večeroch písala, po skúškach dopisovala, až z toho vzniklo predstavenie Jak sa z komára stane somár, alebo na dzedzine sa vie šecko – ba aj vác. Tak nás to posmelilo a inšpirovalo, že sme si ani nevšimli, že sme sa akosi proti vlastnej vôli stali autorským divadlom. A odkedy si texty nemusíme fyzicky medzi sebou posúvať na disketách, ide to písanie aj oveľa rýchlejšie.

K spoločnej práci patrí aj spoločná zábava a tak sme sa pred pár rokmi vybrali osláviť príchod nového roku spoločne na chate. Počas dňa sme sa v menších skupinkách rozliezli na hory a turistiku a potom večer sme si rozprávali, kto čo zažil. Jedna skupinka mala vtipnú príhodu, ako sa šli sánkovať na akýsi kopec a keď sa naň celí spotení vyteperili, zistili, že nemajú so sebou sánky. Pri večeri a tomto rozprávaní sme sa my ostatní zadúšali od smiechu, vrátane Davida. Ten, keď si vypočul pointu, zahlásil: „Veď to sa stalo aj nám!“. No a v tej chvíli sme od smiechu už plakali, pretože sme všetci vedeli, že David bol v spomínanej sánkovacej skupinke, ktorá príbeh rozprávala. Nuž, aj ostrieľaných profesionálov niekedy zradí pamäť. My však nezabúdame a túto legendárnu vetu párkrát do roka prevetráme.

…môže náhodou vzniknúť divadlo. 

Nazrime do kroniky DnT:

„Ná tá Štefka si tuším zas zabulla kabelu v obchode. No to zas bude ostuda“. Tak touto nevinnou a navonok nezmyselnou vetou sa zrodila myšlienka založiť divadlo. Zrodila sa nečakane a bez akéhokoľvek varovania v dvoch trakovických hlavách. Tie čoskoro objavili čaro improvizácie a povedali si, že to by svetu nemohli urobiť, aby si všetky svoje skvelé nápady nechali len pre seba.

Tento príbeh sa naozaj stal, dve hlavy boli Katka a Zuzka, v tom čase sedemnásťročné pred-maturantky, ktoré sa rady prechádzali po Trakoviciach a skutočne jedného večera zahliadli cez okno obchodu s potravinami opustenú károvanú nákupnú tašku. Viac nebolo treba a začali sa nekonečné fabulácie o tom, čo sa asi stalo, kto a prečo tašku zabudol, aký to bude mať dopad na život v obci a spoločnosť celkovo. Lokálny dialekt bol neodmysliteľnou súčasťou dialógov, až sa to akosi začalo podobať na radošincov. Radošinské naivné divadlo bolo ich srdcu veľmi blízke a vzdať mu poctu vlastným trakovickým spôsobom bola lákavá myšlienka. Keďže idea založiť si divadlo, či nadviazať na ochotnícku tradiciu v Trakoviciach visela vo vzduchu už nejaký čas predtým, všetko to jedného dňa do seba jednoducho zapadlo. A tak ako bonus k maturitným otázkam pribudla oveľa väčšia životná skúška – ako sa zakladá, vedie a vôbec udržuje divadlo?