V.I.P. Lavička

Niektoré veci sú ako droga. Žijeme s nimi, s nimi sa tešíme, lomcujú náhle uvoľnenými emóciami a potom sa na nás podpisujú. Sú prosto návykové. Nie pivo, nie cigarety, ale kľudne aj taký futbal. A kľudne aj také divadlo. Že to nie je to isté? Hlúposť. Oba svety predsa prinášajú emócie.

 A podpisujú sa aj na manželskom živote. Ibaže každý z opačnej strany. Keď idú muži z futbalom – aktívne hrať, či oveľa aktívnejšie si zanadávať, osamelé ženy nadávajú doma (keď nenadávajú, venujú sa susedovi, tichému šachistovi). Také divadlo majú radšej ženy, rady sa ukazujú na javisku. Niektoré emócie potláčajú, niektorým otvárajú brány dokorán. A na oplátku doma nadávajú muži (keď nenadávajú, venujú sa susede, zapálenej záhradkárke).

 Pri všetkej podobnosti, nestáva sa často, aby sa oba svety stretli. A to už musí byť teda riadna príležitosť! Napríklad takéto jubileum. To sa už prídu pozrieť na mužov-futbalistov aj ženy. Lenže tie futbal vnímajú po svojom. Mužnú mužskú hru ženskými emóciami, ako diváčky v našom príbehu. Čo nemusí byť niekedy na škodu, pre možné poučenie oboch strán. Len malá rada na záver: ženy, nedávajte si pri futbale Fernet. A vy, futbalisti, nedávajte si po zápase pivo. Možno sa tie emócie napokon spoja a lyrický zápas sa vzájomným víťazstvom ukončí doma.